Asi málokto tuší, že keď Roald Amundsen (pár mesiacov pred tým, ako sa to podarilo Robertovi Falconovi Scottovi) dosiahol južný pól, vítala ho tam ceduľa s nápisom "Prahory tu už boli.". Dodajme, že slávny bádateľ sa pri pohľade na ceduľu zachoval ako úplné indivíduum z lavičky pri železničnej stanici – ceduľu zúrivo rozdupal a na jej miesto zabodol nórsku vlajku. Celé okolie vlajky síce vyzeralo ako jeden veľký chliev, tím sprevádzajúci Amundsena preto musel realizovať núdzový plán: nasledovala náhodná prechádzka po ľadovci, a vlajku odfotili až po tom, ako už nebolo vidieť stopy Amundsenovho vyčíňania.

Asi takto sa začal fenomén, ktorý sa v nasledujúcich rokoch rozšíril po celom svete. Celkom rovnakú vetu, ako našiel slávny polárny bádateľ, dnes bežne začujete, keď unavení slnkom svietiacim vám do očí zaspávate v lese neďaleko Brna. Alebo od riaditeľa podniku Hlubna, keď sa ho prídete spýtať na akýsi čiarový kód. Ešte jeden príklad: chcel som si minule kúpiť do bytu ústredné kúrenie, prídem do obchodu, a už vo dverách ma predavač víta: "ach, tak je mi to ľúto, dostali sme len jeden kus a –" Dúfam, že každému je jasné, ako jeho veta končila.

Fakt sa mi nechcelo veriť, že na tomto svete žijú takí zlí ľudia, ktorí mi nedoprajú moje kachle. A ako na potvoru, rovno v tú noc sa drasticky ochladilo, graf teploty miestami pripomínal klesajúcu kvadratickú funkciu. Bŕŕŕ, ešte šťastie, že nesneží, pomyslel som si, no mojmu utrpeniu ešte nebol koniec – ani ráno neprinieslo vykúpenie, slnko vyzeralo ako maličký červený trpaslík a vôbec nehrialo. A s úderom deviatej hodiny ma už viezli do nemocnice s obojstranným zápalom pľúc.