---

Vladimír: Dobre, tak choď.
Chlapec: Čo mám povedať pánu Godotovi, pane?
Vladimír: Povedz mu... (Váha.) Povedz mu, že si nás videl. (Pauza.) Videl si nás dobre, však?
Chlapec: Áno, pane. (Cúva, zaváha, potom sa obráti a trieli preč.) (Náhle začne ubúdať svetla.
Vzápätí je noc. V pozadí vychádza mesiac, stúpa po oblohe a celú scénu zapúlaví striebristým jasom.)
Vladimír: Konečne! (Estragon vstane a ide k Vladimírovi, v ruke drží topánky. Položí ich k rampe,
vystrie sa a zahľadí s na mesiac.) Čo robíš?
Estragon: To čo ty, pozerám na tú bledú tvár.
Vladimír: Myslím, s tými topánkami.
Estragon: Nechám ich tu. (Pauza.) Niekto príde, taký... taký... ako ja, len s menšími nohami, a
určite sa poteší.
Vladimír: Ale nemôžeš ísť bosý.
Estragon: Ježiš to urobil.
Vladimír: Ježiš! Čo tým chceš povedať? Snáď sa nebudeš s ním porovnávať?
Estragon: Celý život som sa s ním porovnával.
Vladimír: Ale tam bolo teplo! A pekne!
Estragon: Áno. A rýchle vedeli človeka ukrižovať.
(Ticho.)
Vladimír: Tu už nemáme čo robiť.
Estragon: Ani inde.
Vladimír: No tak, Gogo, nebuď taký. Zajtra bude všetko lepšie.
Estragon: A to ako?
Vladimír: Nepočul si, čo povedal ten chlapec?
Estragon: Nie.
Vladimír: Povedal, že Godot zajtra určite príde. (Pauza.) To ti nič nehovorí?
Estragon: Potom ho musíme počkať tu.
Vladimír: Zbláznil si sa! Musíme sa niekde uchýliť. (Chytí Estragona pod pazuchu.) Poď. (Ťahá ho. Estragon sa najskôr podvolí, potom sa vzoprie. Zastanú.)
Estragon (pozerá na strom): Škoda, že nemáme kus povrazu.
Vladimír: Poď. Zozimilo sa. (Ťahá ho. Tá istá hra.)
Estragon: Pripomeň mi, že si mám zajtra priniesť povraz.
Vladimír: Áno. Poď. (Ťahá ho. Tá istá hra.)
Estragon: Ako dlho sa už takto spolu vláčime?
Vladimír: Neviem. Možno päťdesiat rokov.
Estragon: Pamätáš sa na deň, keď som sa hodil do rieky Durance?
Vladimír: Práve bolo vinobranie.
Estragon: Ty si ma vylovil.
Vladimír: To je už dávno za nami.
Estragon: Šaty mi vyschli na slnku.
Vladimír: Už na to nemysli. Poď. (Ťahá ho. Tá istá hra.)
Estragon: Počkaj.
Vladimír: Je mi zima.
Estragon: Rozmýšľam, či by nebolo bývalo lepšie, keby sme boli zostali každý sám, každý pre seba. (Pauza.) Neboli sme stvorení, aby sme šli spoločnou cestou.
Vladimír (bez hnevu): To nie je isté.
Estragon: Nie, nič nie je isté.
Vladimír: Kedykoľvek sa môžeme rozísť, ak si myslíš, že by to bolo lepšie.
Estragon: Teraz to už nestojí za námahu.
(Ticho.)
Vladimír: Naozaj, teraz to už nestojí za námahu.
(Ticho.)
Estragon: Tak ideme?
Vladimír: Poďme.
(Nehýbu sa.)