Môj ty svete, Abrahám!!! Pre Kristove rany! Vôbec som sem nechcela písať, a už vôbec nie takto večer, aj mojej Filoménke zlatej som sa v tom snažila brániť, keď ma takto Abrahám ošálil, ale nedá mi, nedá mi! To, čo sa v piatok stalo, no to je nadnárodný škandál! Taká hanba z toho bude! Už to vidím zajtra v Novom Čase! To je hrozné, čím musí jeden chudák dôchodca prejsť. Vybavuje s právnikmi, ktorí sú pomalí ako slimač, útrpne čaká a čaká kedy mu z akadémie vied vrátia chudákovo nebožtíkovo telo, aby ho mohol pochovať, a čo nepríde? No? Dodávka prišla, tá, čo bola po môjho drahého brata Abraháma, ale miesto Abraháma mi ten otrlý mladík strčil do ruky mrňavú krabičku! Ževraj nejaký číp, či čo, že si to dal Abrahám voperovať do tela! Na staré kolená! A ani to nijako nepomáha, nie ako bajpas alebo tak, len tak to mal kdesi v ruke či kde! No čo si ten Abrahám o sebe myslel, že načo mu to bude, to neviem. Asi si myslel, že je voľajaký génius. Tak ma to rozhnevalo, že som milého zlatého chlapčeka aj s jeho mliekom na brade vyhodila z brány a zaplesla som mu ju rovno pred nosom! On chcel, aby som tú prekliatu vec dobre uschovala! Já mu dám, uschovala! Zavolala som Dušanovi do roboty, nech si po to príde, a keď prišiel, tak som ten Bohu nemilý vynález šmarila po ňom. Mne už je jedno čo ten s ním urobil! Kašlem ja na to! Tej bláznivej honbe za dedičstvom nestihnem zabrániť, ale pomáhať teda nebudem! Uschovávať, tfuj! Bodaj by to dostali tie chudobné deti!

Zavolám celú rodinu a ešte dnes usporiadame Haluzovi aspoň rozlúčkovú hostinu. Môj brat sa síce mohol nechať nepochovať, ale to nič nemení na tom, že ho mienim zo sveta náležito vyprevadiť! A Filoménka sa mi prišla sťažovať, že jej Konrád zjedol jej dobrý jogurtík. No nemôžem si dieťa nechať od smútku vyhladovať. Už aj idem chystať. Musíme sa stretnúť, uctiť si starého Haluza a vážne si pohovoriť, lebo toto nemá obdoby! Aby nás o naše dedičstvo pripravovali úplne cudzí ľudia! Kto vie, čo sú to za pobehaji! To nesmie byť, to nie!

Ja mu platím za hrobové miesto, starigáňovi, a potom prídu títo ľudia a ukradnú ho sponad hrobu! Čo si o nás ľudia pomyslia, Haluz ani normálny pohreb nemá, asi tá rodina nemá všetkých pohromade, keď ho ani pochovať nedajú, ako správneho kresťana! Ktovie, čo tam s ním robia, s mojím bratom v tom ústave, režú ho tam alebo čo, panenka Mária, čoho som sa to dožila! A každú noc mám nočné mory, on sa vracia a smeje sa, smeje sa na mňa, akoby som mu niečo urobila, akoby mi nedoprial zo svojho majetku, všetko sľúbil nejakým chudobným deťom, ale aj moja Filoménka je chudobné dieťa, matku má v dôchodku, chúďa, sama sa musí živiť, jej matička, s tamtými v parlamente, takmer nevyžije, no čo si si to o sebe myslel, Abrahám, keď si túto príšernosť vymýšľal! Svoju neter o slušný život pripraviť! A čo horšie, chceš dať dedičstvo tomu, kto ho nájde! Keď si vedel, že to nedokážem! A ani zastaviť ich neviem! Bodaj ťa uchytilo! Bodaj ťa tam v tom ústave po zemi váľali, neznaboh starý! Ako dobre, že ani hrob nemáš! Napľula by som ti naň! Veľa si si o sebe myslel, Abrahám, aj keď si bol mladý, aj na staré kolená, ale prečo si ma tu samú nechal, Abrahám, braček môj nebohý, prečo si mi to urobil, mal si ma vziať so sebou, čo tu ja na tomto svete budem robiť, bez teba, bez peňazí, s hanbou! Lepšie by mi bolo s tebou v hrobe, než tu, ale Filoménka ma potrebuje, svoju matku, ktorá ju vždy ochraňovala, vychovávala, Abrahám, nemal si ma opustiť tak skoro! Keby som len vedela, čo chceš vyviesť! Bože môj, ja už ani myslieť nedokážem, zle mi je zle, aj počasie je hnusné, zima je, akurát na to, aby človek umrel, musím si ľahnúť, asi ma to chytá. Bože, bože, čo mi to robíš?

Ježišmária! Čo si to ten starý trubiroh zasa vymyslel! On si umrie! Tej jeho právnickej firme som to už volala, hneď, ako mi to Lenka vyplakala do telefónu, predstavte si to, ani neboli veľmi prekvapení! Asi to čakali, veď kto by to nečakal, v takomto počasí, u takého starého človeka. No ale nakoniec, vybavoval s nimi asi záveť, teda, nikdy mi nepovedal, čo má s nimi za kšefty, ale tak čo iného by to mohlo byť? A teraz pozvať všetkých tých ľudí na pohreb, ach Bože, a všetko to vybavovanie, asi to nechám na Dušana, nakoniec, je to jeho syn, ja toto nemôžem, na to nemám dosť sily. Budem len sedieť a spomínať naňho, hrobové miesto má, tam bude odpočívať, môj bláznivý brat, panebože, nemyslela som, že ho bude potrebovať tak rýchlo. A taký bol vitálny! Ani nevyzeral, že mu niečo je, ani nenaznačil, že je slabý, asi to ani nevedel, chudák starý, hádam sa ani veľmi netrápil. Jááj, ostanem tu sama na svete, ani rodičov, ani brata už nemám, ešte že mám aspoň Filoménku, to je dobré dievča, pomôže svojej nešťastnej mamičke. Už sa aj prezliekla do čierneho, všetci smútime.

Konečne je trochu chladnejšie. Ale pre starého človeka je aj toto veľa, vážení, veď koľko ľudí už hlásili v rozhlase, že umrelo na tieto teplá, a to boli všetko dôchodci ako ja, a mladší! Veru veru, človek dnes nevie dňa ani hodiny. Už ani nechodím von, kľudne by ma mohol šľak trafiť. Aj Gitke som volala, že do Spolku dnes neprídem, lebo sa bojím, tak si len telefonujeme, ale ona je taká vypočítavá, zavolá mi, že jej mám zavolať, aby som ja platila za telefón, a ona má mobil. Nuž ale s kým sa mám povyprávať? So starým Haluzom to nejde, on má svoje zápisky, čo ich má plný dom, a fajčí tú fajku, viete. Veď ho to môže zabiť, vravím mu už tridsať rokov, aby prestal! Odkedy mu žena umrela, vôbec na mňa nedbá. Že sa tam sám nebojí, v tom baráku. V sobotu bol nejaký výnimočne dobre naladený. čo on má čo byť dobre naladený? Starý človek je to, troska ako my všetci, všetkým sa nám to kráti v tejto dobe, ani poriadne na lieky nieje, a čo sa človek načaká u tých doktorov! Teda ja mám dobrého doktorka, aj mi predpíše, čo poviem že chcem, ale iní to nerobia, a človek tam sedí kľudne aj pol dňa a trpí tam, veď sedieť tak dlho, to je namáhavé. Helenke prišli vnúčence na návštevu, musí s nimi byť, no ja by som to nezvládla, starať sa o bandu vreštiacich detí, to by si furt len rozkazovalo, čo chce jesť, že chce bazén, no hrozné, chudera, musí trpieť pri tých troch deťoch. A vyvárať im! Ešte že moja Filoménka a Konrád sú už veľkí, vedia sa o seba postarať, nepreháňajú svoju nevládnu mamičku a tetičku. Helenka chcela priviesť tie decká na návštevu, ale som jej povedala, že by ma rušili, a že by sme si nepovyprávali v kľude pri nich, furt by nás len otravovali, tak že nech príde radšej až keď odídu. Tá jej dcéra so zaťkom šli kamsi k moru, na nejaký ostrov, a nie že by vzali deti, nechajú ich chuderke Helenke na krku. Ona už tiež nie je zdravá, má to zle na nohy, stará je už i ona veru, všetci sme starí. A jej muž umrel, a mal menej rokov, ako ja teraz! Už tu veru dlho nebudem, len aby moja Filoménuška bola zabezpečená, aby si nejakého dobrého muža našla, čo ju nebude biť, a aj ten starý Haluz by jej mohol niečo prihodiť zo svojich peňazí, veď nemá tých neterí a vnúčat tak veľa. No, ešte tu je Lenka, ale to je také prosté dievča, ona si bude zarábať na seba celý život, ale moja Filoménka by nemusela, tá má na viac. Musím si ísť pripraviť tú tekvicu do tej mrazničky. Dovidenia.

A teraz musím aj variť viac, lebo prišiel Konrád na prázdniny ku svojej milovanej tete, a aj pre Filoménku treba niečo navariť. Ale ešte že ten Herbert na stravu svojho syna niečo pošle, lebo celé prázdniny ho tu vyživovať vôbec nie je zábavné, teda, zje toho strašne veľa, ale aj pochváli svoju milovanú tetičku, ako mu dobre navarila, tak mu uvarím haluštičky, nech si zapamätá, aké dobroty sa jedia v krajine, odkiaľ ho jeho nezodpovedný otec vyrval! Mal zostať v Československu, veď nám tu bolo dobre! Ale nie, on si zdrhne do Nemecka. Má tam akúsi firmu na klíčky, či čo. No kto už dnes kupuje klíčky? Všetko kúpite v hypermarketoch, nikto sa nebude trápiť so semenami, navyše, kde? Na balkóne? Ja teda mám záhradu, ale ja mám len slivku a to mi stačí, to rodí samo, a ajtak je s ňou strašná práca, stále treba naháňať niekoho, kto by to obral, očesal, ponosil, lebo ja už nemôžem, čo ak si ublížim. Len tak môžem spadnúť a ruku si zlomiť alebo ostať na vozíku. Aj Abrahámovi to vravím, ale on vždy mykne plecom, lebo on nemá na to, aby si na seba dával pozor. Ešte že sa o neho starám, ináč už by bol dávno sa niekde zabil! Ja vôbec nechápem, prečo nebýva u mňa, prečo býva v tom nepodarenom dome, kde je len špina a tie baktérie. Veď ja sa o neho postarám, veď len na jedlo by mi dával a na nájom, aby som mala za čo variť, veď ja by som od neho veľa nechcela, len ako sestra. No, najesť, to sa vždy príde, keď ho zavolám. Dúfam, že má dosť rozumu a svoje peniaze na staré kolená neporozhadzuje všetky, zanechá niečo aj svojej nebohej sestre, ktorá má ešte dcérku na krku.

Volám sa Cecília Haluzová. Túto stránku, či blok, či ako sa to volá, založil môj brat Abrahám Haluz, ako on tvrdí, na základe svojho presvedčenia, že je moderné, aby sa rodina prezentovala pomocou tohoto internetu. Nechápem, načo sa na staré kolená púšťa do takéhoto bláznovstva, žiadna z mojich priateliek internet nemá, neviem, kto by to čítal. Mňa to nezaujíma, aj som mu hovorila, že my starí sa nemusíme rozumieť takýmto drahým výmyslom. Mladí nech si tam ťukajú do toho čo chcú, ale my? Ale nedá mi nepoznamenať, že Abrahám sa sám s písaním toho svojho záznamu, či čo to je, veľmi netrápi. Ale mňa presviedčať, to áno! Tak som povedala, dobre, budem sem písať, nech ľudia vidia, že sme slušná počestná rodina, nech máme dobré meno. Celý ten jeho výmysel sa mi ale vôbec nezdá. Na dôchodku míňať peniaze na nejakého vepdizajnéra či čo, a ešte na erb, a to len preto, aby niekto mohol čítať jeho autobiografiu. Nie aby si ich odložil na pohreb, lebo to už je staroba, choroba, teba myslieť aj na smrť, všetkých nás to postihne, ale jemu to akosi nedochádza. Viete vy vôbec, koľko v súčasnosti stojí také hrobové miesto?! Samozrejme, že Abrahám na také veci nemyslí, stále má tú sprostú hlavu zavretú v knihách, ale ja, ja na to myslím. Hrobové miesto máme obaja už prenajaté, aj mu ho platím, zajtra vstane, padne na zem a hneď je mŕtvy, hovorím mu, v takom teple, ale on sa zakaždým, keď mu to vravím, len smeje. Blázon starý, určite už je senilný, ale má mňa, a ja sa o všetko postarám, keď nadíde jeho čas, a to by si mal vážiť, a nie sa mi vysmievať. Som dôchodkyňa, čo ako sami iste uznáte, je ťažký údel v tejto dobe. Keď som bola mladšia, ľudia nemali problém so zabezpečením. Ale to je všetko vina súčasných vládnych garnitúr, nenažrancov, ktorí si myslia, že my, dôchodcovia, starí a bezvládni, si nevieme na prstoch spočítať, o koľké peniaze nás títo zatratenci obrali. Pánboh ich za to trikrát potrestá, že nás nechávajú hladovať! Pre tento kapitalizmus sme len staré psy, my dôchodcovia, do ktorých sa kope. Ešte, že mám dačo ušetrené, lebo by sa mi žilo veľmi zle, veľmi zle. Takto aspoň občas čosi vyberiem, a navarím obed starému Haluzovi, lebo nebyť mňa, ten dedo bláznivý by ani nejedol. Musím ísť do Spolku, lebo my sa s priateľkami stretávame v Spolku, teraz v lete buď skoro ráno alebo až navečer, lebo to teplo nás hocikedy môže zabiť. Videla som v televízii nový recept na kuracie, tak im ho musím povedať. Dovidenia.